FUJARA

Slovensko patrí svojím ľudovým inštrumentálom k najbohatším európskym krajinám. Práve hudobné nástroje sa vyskytovali vo všetkých oblastiach a boli úzko späté s pastierstvom a salašníctvom, ktoré sa rozvíjalo v 15. a 18. storočí. Fujara je najväčšia z veľkej rodiny hranových píšťal, s ktorou si spríjemňovali ťažký, ale pekný život v horách pastieri oviec. V rôznych častiach Slovenska sa hojne vyskytovali aj šesťdierkové píšťalky, dvojačky, koncovky, rifové píšťaly a mnoho ďalších jednoduchých aj zložitejších hranových píšťal. Väčšinou sa ako výrobný materiál používalo drevo, ale známe sú aj píšťalky z kostí alebo z dutých vodných rastlín. Najväčší obdiv a uznanie si však vyslúžila fujara, ktorá je naším najsvojráznejším ľudovým hudobným nástrojom.

Fujara sa nevyskytuje nikde inde na svete a svojou zvukovou originalitou a štýlovou výzdobou má na Slovensku postavenie „kráľovského“ hudobného nástroja. Jej domovom je pomerne malá časť stredného Slovenska, folkloristami nazývaná aj Podpoľanie. Táto oblasť pod Poľanou – horou, bola odpradávna žriedlom nespočetných piesní a temperamentných tancov. V niekdajšej „Zvolenskej župe“ sa narodilo veľké množstvo významných učencov, spisovateľov, svetoznámych muzikantov a iných osobností kultúrneho a spoločenského života. Neodmysliteľnou súčasťou kultúrneho bohatstva regiónu boli aj šikovné ruky obyvateľov Podpoľania, ktoré vedeli vykúzliť nielen rôzne predmety dennej potreby, ale aj hodnotné umelecké diela. O ich veľkom umení svedčia napríklad sviatočné kroje, ktoré sú svedectvom úžasného majstrovstva a estetického cítenia mužov, žien. Prekrásne sú aj mnohé výrobky z dreva, medzi ktoré patria aj hudobné nástroje i bačovský riad. Práve so salašmi sa spájajú rôzne druhy píšťal a tiež fujara, ktorá sa niekedy v 17. storočí začala rodiť v pracovitých rukách pastiera oviec.

Najstaršie zachované písomné zmienky o fujare sú zo 17. storočia, odkedy sa pravdepodobne začala vyvíjať až do dnešnej podoby. Presné obdobie vzniku sa nedá jednoznačne určiť a na jej vývoj existuje viacero teórií. Predchodcom fujary bola zrejme trojdierková píšťala, ktorá sa postupným predlžovaním, kvôli dosiahnutiu hlbokého smutne sfarbeného tónu, zväčšila do takej miery, že hráč už neobsiahol hmatové otvory. A vtedy si šikovný výrobca pomohol vyrobením vzduchovodu, ktorý tento problém vyriešil. Či na to prišiel sám, asi nebude nikdy s určitosťou zodpovedané. Je totiž známe, že podobný vzduchovod už pred vznikom fujary mali barokové basové flauty, fagot či dokonca nástroje z Bolívie a Peru. Tzv. „moxeňo“ z Bolívie vyrábajú z bambusu a má taký istý vzduchovod ako fujara, ale má až 6 bočných hmatových otvorov. Zaujímavá je myšlienka, že v minulosti dosahovali fujary dĺžku len okolo 130 cm, aby ju pastier (okrem hrania) mohol používať aj ako palicu, o ktorú sa podopieral pri pasení oviec. Je pravdou, že najstaršie zachovalé fujary mali približne uvedenú dĺžku a neboli zdobené. Dá sa však s určitosťou povedať, že fujara v dnešnej podobe, čo sa týka dĺžky, ladenia a výzdoby, sa začala v oblasti Podpoľania objavovať až začiatkom 20. storočia. V súčasnosti je najrozšírenejšie ladenie v G durovej stupnici. Fujara pri uvedenom ladení dosahuje dĺžku približne 170 cm. Vyrábajú sa rôzne ladené fujary, ktoré majú dĺžku od 90 cm až do 200 cm. Známe sú vyrobené aj nadpriemerne veľké fujary, okolo 300 cm, ktoré už nemôžu plniť funkciu hudobného nástroja. Na takomto nástroji by bežnému muzikantovi nebolo možné obsiahnuť všetky tri hmatové otvory a zároveň by sa vyskytol problém s dýchaním, čo je u dychového nástroja podstatné.

Vývoj tejto najväčšej píšťaly znamená hlavne množstvo pozitívnych prvkov, medzi ktoré patria napríklad koncertné, intonačne čisté ladenia, čím sa fujara začala radiť do veľkej rodiny hudobných nástrojov. Vysoké majstrovstvo bolo dosiahnuté aj v rôznych technikách povrchovej úpravy, čo bolo možné vďaka fantastickým vlastnostiam takého výrobného materiálu, akým je drevo. Veľmi dôležitým pozitívnym prvkom sú, samozrejme, aj samotní hráči na tento kráľovský nástroj. Je potešiteľné, že na Slovensku je stále dosť tých, ktorí ostali verní tradičnej sólovej hre a rozšírili tak rady chýrnych fujaristov s vlastným charakteristickým interpretačným štýlom. Je pochopiteľné, že svet, umenie aj hudba sa mení. Aj samotná fujara sa vytráca zo salašov a presúva sa do folklórnych súborov ľudových hudieb alebo orchestrov ľudových nástrojov. Fujara sa neodvratne dostáva do celého sveta, preniká do obrovskej skupiny muzikantov, ktorí hrajú hudbu rôznych štýlov. Každý muzikant, ktorý si zadováži fujaru, sa slobodne sám rozhodne, akú hudbu bude na tomto nástroji hrať. V dnešnej dobe sú už známe rôzne zoskupenia fujary s elektronickými hudobnými nástrojmi, s austrálskym didžeridú, japonským šakuhači či rôznymi rytmickými nástrojmi. Tento trend bude určite pokračovať, ale kto chce počuť tradičnú fujarovú hru, určite ju vždy nájde na Slovensku v oblasti, ktorá sa volá Podpoľanie.

Dušan Holík