Rozprávka o fujare

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolinami, tam kde sa žinčica sypala a ovčí syr sa lial, bola raz ôsma hora a tá hora sa volala Poľana. Ej, bolo to vtedy v jej horách a dolinách veselo! Len čo ráno spoza Poľany vykuklo slniečko, jeho lúče sa trblietali v tisícoch kvapkách rannej rosy a celý kraj sa prebudil do nového dňa. Po lesoch sa rozospievali vtáci, na lúkach sa objavili stáda lesnej zvery a za veselého žblnkotu horských bystrín opúšťali ovečky salaše a pobrali sa na pašu...

A keď slniečko vystúpilo ešte vyššie na oblohu, to už celá Poľana ožila krásnym spevom, lebo spievalo sa tu od nepamäti, aby lepšie robota išla. Žienky sušili seno, chlapy zvážali drevo a nenašli by ste jediného Očovana, Detvana či Hrochoťana, ktorý by dačo nerobil a len tak po daromnici by sedel pri kozube. Ej, tešila sa matka Poľana so svojim mužom Fujakom, že v jej horách a dolinách žije taký pracovitý a veselý ľud. A tak sa dohodli, že ich za svedomitú prácu obdarujú darom, ktorý im budú závidieť ľudia na celučičkom svete. A tak sa aj stalo!

Jedného krásneho rána sa na salaši v Hrochotskej doline ozval detský plač. Verte, neverte, to sa matke Poľane a otcovi Fujakovi narodilo krásne dievčatko, ktorému dali meno fujara. Ej, bola to vtedy na salaši pod Jánošíkovou skalou veľká slávnosť, spievali a tancovali valasy, zbojníci a k spevu sa pridali aj vtáci, bystriny aj stáročné stromy. Čochvíľa spievala celá Poľana a spevom a tancom ožil aj celý podpoliansky kraj. Čudovali sa aj páni z Vígľašského hradu, čo je to za trma-vrma a čudoval sa aj kráľ na Zvolenskom zámku, prečo sa jeho poddaní tak dobre zabávajú, žeby už v Detve začal folklórny festival?...

Dni potom plynuli deň za dňom a najlepšou kamarátkou sa fujare stala ľudová pieseň. A tu jedného dňa zavítal na salaš otec Fujak, zobral do rúk fujaru a z celej sili do nej fúkol. "Pomaly! Nie tak zhurta!" Vraví Poľana Fujakovi a dá fujaru do ruky bačovi Ondrejovi so slovami:"No tak, bača Ondro, teraz vy skúste na fujare zahrať piesne, ktoré ste jej spievali od kolísky. Ale pomaly, aby sa mohli pridať aj moje hory a doliny a potichu, aby bolo počuť aj vánok a šepot lístia starých stromov a zurčanie mojich potokov."A bača zobral do rúk fujaru, zahral a zanôtil:

Ej, pomaly ovečky, krížom cez tie hory,
ej, tam sa napasiete trávičky z Poľany.

A vtedy zmĺkli vtáci, zatíchli aj ovečky a všetci v nemom úžase počúvali pieseň, ktorú ozvena niesla až dolu do dedín a možno ju začuli aj páni na Zvolenskom zámku.

Ej, a ja s vami nejdem, sadnem na valašku,
ej, veznem si fujaru, zapískam valaskú.

A odvtedy sa zo salašov na Poľane každý večer rozliehal mumlavý zvuk fujary a kto sa dobre započúval, začul aj hlas matky Poľany:

Pomaly, fujara, pomaly,
už padá rosička do trávy.
Zapadá slniečko za hory,
poteš mi srdiečko do vôli.
Počúvajú hory, pastviny,
počúvajú hviezdy nad nimi.
krásna pieseň srdcia otvorí,
lásku dá vám Duša fujary.

Všetkým fujaristom a obdivovateľom fujary venuje

Dušan Holík